Rozhovor s Jozefom Kapláňom, ktorý je momentálne druhý asistent a kondičný tréner v Ružomberku, no má za sebou aj skvelú a bohatú kariéru.

Ahoj Jozef, ako sa momentálne máš?

Mám sa dobre, len sa mi zdá, že stále šprintujem (smiech)

Čiže v skratke, ako vyzerá tvoj bežný deň, alebo týždeň? Rodina-futbal-rodina-futbal?

Presne tak. Napríklad na otázku, kedy sa môj týždeň začína, neviem odpovedať, neviem ani či vlastne niekedy končí. V Ružomberku sedím za PC celú nedeľu, aby sme mali všetko s realizačným tímom nachystané na celý týždeň.

Pre mnoho fanúšikov (hlavne tých mladých) si veľká neznáma, no máš za sebou úžasnú kariéru. Priblíž, čo sa ti počas kariéry podarilo dosiahnuť a načo si najviac hrdý?

Tak počas kariéry, kde to na začiatku nevyzeralo až tak ružovo, sa nakoniec ukázalo, že to bola celkom úspešná a zaujímavá kariéra. Tak v prvom rade som rád, že sa mi počas celej kariéry vyhýbali zranenia a mohol som byť stále v zápasovom vyťažení, čo už prospieva pozitívne po kondičnej, ale aj psychickej pohode.

Máš za sebou bohatú kariéru, no nikdy si nehral v slovenskej najvyššej súťaži, mám pravdu?

Áno. Ako mládežník som pôsobil celý čas v Ružomberku, kde sa nám podarilo získať majstrovský titul pri žiakoch a následne aj pri doraste. Po zapojení sa do seniorského futbalu, som pôsobil viac menej v rezerve Ružomberka.

Pre mňa ako fanúšika futbalu, je jeden z najpamätnejších úspechov duel, kedy si viedol ako kapitán ružomberskú rezervu v semifinálovom súboji so Sencom v slovenskom pohári. (2007) Ako spomínaš na toto nešťastne vypadnutie pred bránami finále?

Ako si sám spomenul, podaril sa nám veľký úspech. Dostať sa s béčkom pred brány finále slovenského pohára. Bola to pekná spomienka.

V dnešnej dobe to znie až vtipne, no v tom čase hrali v “béčku” Ružomberka také mená ako M.Bakoš, J.Kucka, T.Ďubek, P.Maslo. Koho zo svojich bývalých spoluhráčov by si ešte vyzdvihol?

Hrali za nás mená ako Marek Bakoš, Juraj Kucka, ale hlavne treba vyzdvihnúť, že jadro kádra tvorila super partia chalanov, čo sa ukazovalo aj na ihrisku. Po tomto menšom úspechu sa naše cesty rozišli, keďže sa zrušilo Béčko Ružomberka.

V sezóne 2012/2013 si okúsil exotiku a do roku 2016 si obehol Singapur a Malajziu. Kde sa ti s rodinou žilo najlepšie?

Prišla ponuka do Singapúru (od Miroslava Latiaka). Tam už to bolo úplne niečo iné. Nové zvyky, noví ľudia, kultúra, jazyk atď. Som rád, že sa mi tam podarilo celkom dobre adaptovať a spoločne s rodinou sme tam mohli prežiť pekných 5 rokov vrátane medzi zastávky v Malajzii. Po futbalovej stránke to nebolo najjednoduchšie, človek bol stále nútení robiť veci na 120%, lebo ak nie, nastala výmena hráča. Rodina sa tiež adaptovala, deti navštevovali škôlku, naučili sa jazyk, čo môže byť tiež jedno z pozitív do ich budúceho života. Našli tam aj veľa kamarátov, s ktorými sú dodnes v kontakte.

Keby si mal porovnať futbal v týchto krajinách a u nás, čo by si spomenul?

U nás chýbajú na štadiónoch fanúšikovia.

V klube Negeri Sembilan si zažil skvelých fanúšikov, čo ti prebehne hlavou, keď vidíš toto video?

Hlavou mi prebehne neuveriteľná spomienka a po tele behajú zimomriavky. Ako si vážia ľudí a futbalistov aj po pár mesiacoch. Nemusí tam človek tráviť ani roky, proste nezabudnuteľný zážitok a rozlúčka.

Prezradím, že si si zahral v zápase aj proti takým menám ako Diego Costa, Thibaut Courtois, či Radamel Falcao. Aké ďalšie spomienky v tebe utkveli?

Čo sa týka futbalu zažili sme pekné zážitky, či už zápas proti Atletiku Madrid, ale aj zápas pred 80tisíc divákmi. Výber Malajzie a výber Singapuru, alebo aj rozlúčka,  ktorú pripravili fanúšikovia Malajzie ako keby som tam pôsobil 10 rokov a každý rok vyhral titul, pritom som tam pôsobil necelý rok.

Po zahraničných angažmánoch si sa vrátil na Slovensko. Po roku, počas ktorého si obliekol dres Popradu a Liptovského Mikuláša si už prakticky uzavrel kariéru v Bešeňovej. Zrazu prišiel prestup a na konci roka 2018 si sa sťahoval do Indie. Prezraď aký úspech sa ti tam podaril.

Po návrate na Slovensko som sa ešte vrátil do Popradu a Liptovského Mikuláša, ale to už bolo viac menej len nastavenie si nových cieľov v živote. V Indii som vyhral titul, ako hrajúci tréner.

Po Indii si sa vrátil opäť do Bešeňovej, kde aj s rodinkou žiješ. Podarilo sa ti Bešeňovú vytiahnuť do 4.ligy a doviedol si ju ako hrajúci tréner ďaleko aj v Slovnaft cupe. Stále si futbal užívaš? Predsa máš okolo seba hráčov ako Božok, Almaský, Sapara, Zošák + je mužstvo doplnené kvalitnými mladými hráčmi. To musí byť radosť.

Po ukončení trénerskej B licencie som išiel do Bešeňovej, kde sme postavili dom a začala sa ďalšia etapa nášho života. Licenciu som ukončil s Miroslavom Božokom a tam už bol prvý kontakt či by neprišiel do Bešeňovej. Potom sa už pridali aj ďalšie mená, ako Štefan Zošák, Marek Sapara, Mário Almaský.

Prezradím na teba, že si veľký profesionál a detailista, aj na tréningy Bešeňovej chodíš s veľkým časovým predstihom a pripravuješ tréningovú jednotku. Momentálne pôsobíš aj v Ružomberku ako druhý asistent a kondičný tréner. Máš chuť to niekedy dotiahnuť aj na post hlavného trénera?

Kto ma poznal ako hráča, vie že som bol maximalista a čo ma zdobilo, bola možno tvrdá a zodpovedná práca. To som si asi tak trošku preniesol aj do trénerského života, keď len príprava na obyčajný tréning zoberie aj 1 hodinu (čo mi manželka patrične vyčíta, či sa niekto ešte takto pripravuje na tréning v 4 lige).Práca ma baví a napĺňa hlavne posúva dopredu. Úloha hlavného trénera obnáša veľa vecí, preto neviem teraz odpovedať, či si trúfam na tú rolu. Možno čas ukáže, čo viem je, že ma stále čaká veľa roboty a vzdelávania sa ako tréner lebo ak si niekto myslí, že už všetko, vie sami dobre vieme že klame …

Veríme, že sa ti počas tvojej trénerskej kariéry bude dariť minimálne tak, ako počas tej hráčskej.

Ďakujeme rozhovor.