Na Slovensku nie je až také bežné, aby svoje zastúpenie v realizačnom tíme v mužskom futbale malo aj nežné pohlavie. Pri zápoleniach Ružomberka však vidíme niekoľkokrát za zápas vybehnúť na trávnik povedľa lekára Tibora Letka aj fyzioterapeutku Ingridu Nagyovú, ktorá však okrem toho, že oživuje (niekedy doslovne) kabínu mužského Áčka, hráva aj za futbalový ženský tím spod Čebraťa. Rozhodli sme sa ju osloviť, aby nám niečo o sebe a svojom pôsobení prezradila.

Ahoj Inga. Možno Ťa nie všetci registrujeme, tak sa nám skús na začiatok v krátkosti predstaviť.

„Volám sa Ingrida Nagyová, mám 28 rokov a som z Ružomberka. Vyštudovala som fyzioterapiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku. V súčasnosti pôsobím v klube MFK Ružomberok ako fyzioterapeutka, ale predtým som hrala 22 rokov profesionálne basketbal.“

To je poriadne dlhá doba, ktorú si zotrvala pri basketbale. Prečo si s ním vôbec skončila? Bolo náročné opustiť tvoj milovaný šport? A ako si sa teda napokon dostala k futbalu?

„Basketbal mi učaroval od mladého veku a táto láska mi vydržala dodnes, aj keď sa futbal stal mojou druhou rodinou. Čo sa týka basketbalu, nedalo sa mi to skĺbiť s aktuálnou prácou a samozrejme, bolo to ťažké, ale našla som znovu niečo nové v podobe futbalu, ktorý má svoje čaro ako každý iný šport. Po bakalárskom štúdiu som sa na dva roky zamestnala v Bratislave, kde som pracovala vo svojom odbore, ale chcela som sa vrátiť naspäť do Ružomberka. Najskôr som bola fyzioterapeutka pri mládeži, s čím ma oslovil tréner mládeže Tadeáš Lacko, nakoľko niekoho takého v klube potrebovali.“

A ako sa mládežnícka fyzioterapeutka dostane do mužského fortunaligového Áčka?

„Od mládežníckych tímov som sa do Áčka dostala tak, že ma zavolal bývalý tréner Ján Haspra. Mala som pôvodne len vypomôcť, ale nejako si ma tu nechali už aj terajší tréneri, ktorým ďakujem za dôveru. Popri tom som si ešte dorobila magisterské štúdium v rovnakom odbore.“

Z čoho pozostávala tvoja práca fyzioterapeutky pri mládeži? Čím sa to líšilo od Tvojej aktuálnej práce?

„Pri mládeži to nebolo tak časovo náročné, ako pri mužoch hlavne z pohľadu prípravy na zápas a po zápase. Taktiež to bolo jednoduchšie v oblasti cestovania. Teraz sme každý víkend niekde inde a musíme pripraviť chalanov na každý jeden zápas na 100 percent.“

A ako si spomínaš na Tvoje začiatky v tomto klube?

„Spomínam na to veľmi dobre. Mládežnícky kolektív bol super, mám naň len tie najlepšie spomienky, každý zápas som s chalanmi prežívala. Zo začiatku som si musela síce vybudovať rešpekt, ale myslím si, že ma zobrali v pohode.“

V čom sa zmenil tvoj život, keď si začala pracovať v klube MFK Ružomberok?

„Zmenil sa v tom, že som začala robiť to, čo ma baví a som pri športe, ktorý ma napĺňa. Môžem povedať, že sa mi splnil sen už len tým, že robím v dobrom kolektíve a so super ľuďmi. Zmenil sa mi aj v tom ohľade, že mám menej času pre seba. Aj keď je to časovo náročná práca viem, že človek niečo musí obetovať, ak sa chce posúvať vpred.

Vedela by si nám priblížiť, ako vyzerá tvoj tréningový a ako tvoj zápasový fyzio-deň?

„Keď máme tréning, na štadión sa dostavím hodinu pre zrazom. Ak niekto potrebuje, prichystám pitný režim. Následne sa v prípade individuálnych potrieb venujem pred tréningom masírovaniu masážnou pištoľou, tejpujem čo je potrebné alebo poskytujem elektroliečbu. Vždy je to individuálne, pretože každý hráč potrebuje každý deň niečo iné. Navyše máme každý týždeň stanovený mikrocyklus, ktorý zahŕňa aj čas na regeneráciu pomimo normálneho času. Po tréningu to prebieha podobne, vtedy strávim s chalanmi ešte 1-2 hodiny. Závisí to od toho, čo kto potrebuje a koľko je hráčov. Čo sa týka zápasového dňa, zvyčajne začíname obedom (ak necestujeme k súperovi) a oddychom. Potom nasleduje už samotná príprava na zápas – strečing, rolovanie a individuálna príprava každého hráča. S hráčmi sme na ihrisku už aj cez predzápasovú rozcvičku a následne po celý čas, „až do rozchodu“, sme im v prípade potreby k dispozícii. Som rada, keď sú chalani zdraví, ale ak sa niekto zraní, strávim s ním čas aj na pohotovosti pri vyšetreniach. To spadá tiež do mojej roly.“

Hovorila si, že je to práca, ktorá Ťa baví. Čo však vnímaš za to najlepšie, čo ti fyzioterapia ako práca dokáže dať? Ako sa Ti pracuje v čisto mužskom kolektíve, kde si jedinou babou “široko-ďaleko”?

„Kto nehral futbal nevie, čo je to prežívať tú atmosféru s celým tímom aj v momentoch keď sa darí, aj keď sa nedarí. Dáva mi to množstvo skúseností do pracovného života. Musím povedať, že to nie je jednoduché pracovať v mužskom kolektíve, ale chalani sú zlatí, už ma poznajú a vedia, ako mi zlepšiť náladu. Ďakujem im, že som sa od nich mohla veľa naučiť, ale pevne verím, že som ich niečo naučila aj ja.“

Vieme, že si si minulú sezónu odkrútila už aj debut v najvyššej ženskej súťaži. Čo si cítila, keď si vybiehala na ihrisko v úplne inej pozícii?

„Počas minulej sezóny mi už terajšia spoluhráčka Rebeka povedala, že by som mohla skúsiť začať hrať futbal. Ja som sa samozrejme do toho vrhla. Na ihrisku to bol úplne iný pocit a som rada, že ma baby zobrali do tímu, za čo im ďakujem. Mala som síce trošku aj trému, aby som niečo nepokazila, ale nakoniec to dopadlo super a vyhrali sme nad Žilinou 4:0.“

A ako sa to vlastne dá zvládať pracovať ako fyzioterapeutka, stíhať mužské tréningy a zápasy, a zároveň aj trénovať a hrávať za ženský tím?

„Tak snažím sa nájsť si čas na všetko, aj keď je niekedy náročné to všetko skĺbiť. Myslím si, že kde je vôľa, tak tam je aj cesta. Nemám rada, keď mám niečo v živote jednoduché. Žijeme na to, aby sme si život komplikovali a dávali si vyššie ciele, ktoré chceme naplniť.“

Vytýčila si si nejaké ciele v pracovnej alebo hráčskej sfére, kam by si to chcela v budúcnosti dotiahnuť?

„V pracovnom živote by som chcela napredovať ďalej v rámci svojho odboru pomocou rôznych kurzov, stáží a možno sa časom posunúť aj do zahraničia, ak by prišla nejaká zaujímavá ponuka. V tom hráčskom by som by som chcela streliť aj nejaký ten gól.“

My budeme držať palce a prajeme veľa úspechov Tebe, ale aj obidvom tímom, v ktorých pôsobíš.

Ďakujeme za rozhovor.